21. december v kalendári mi jednoznačne ukazuje, že v Québecu žijem už štyri mesiace. Ten čas neskutočne letí. Tieto štyri mesiace mi dali veľmi veľa. Viac ako si viete predstaviť. Naučila som sa rozhodovať sama za seba – bez toho, aby som sa najskôr poradila s rodičmi a potom s dvadsiatimi kamarátkami. Naučila som sa takmer plynule rozprávať jazykom, v ktorom som pred štyrmi mesiacmi bola schopná povedať možno tri súvislé vety. Naučila som sa milovať slovenskú kultúru, jedlo, zvyky a tradície. Naučila som sa byť odvážna a prekonávať sa. Naučila som sa, že slovami: najlepší kamarát, ľúbim ťa a chýbaš mi, sa nemá plytvať. Naučila som sa nesedieť doma, ale byť neustále aktívna. Zistila som, že životy mnohých ľudí mi pripadajú dokonalé a závidím im, no v skutočností tí ľudia majú oveľa viac problémov ako ja, len to na sebe nedajú poznať. Naučila som sa, že netreba stresovať za každú hlúposť – keď sa stratím v meste alebo v nákupnom centre, určite prídem na spôsob ako nájsť správnu cestu. Zistila som, že na Slovensku je neskutočná kopa ľudí, ktorým na mne záleží a na ktorých záleží mne. Ďakujem všetkým, ktorí pri mne stále stoja, aj keď nás delí Atlantický oceán. Keď už som pri tom ďakovaní, chcem sa poďakovať všetkým namysleným a rozmaznaným dievčatkám na mojej škole, ktoré si myslia, že sú najúžasnejšie baby pod slnkom. Ukázali mi, že popri nich nie som až tak sebecká a povrchná ako som si o sebe myslela. A rovnako sa chcem poďakovať mojim kamarátkam, ktoré na mňa nemajú takmer vôbec čas, pretože neustále pracujú alebo sa učia. Ukázali mi, aká som bola. Stavala som školu pred rodinu a kamarátov. Teraz vidím, že to nie je najlepšie riešenie. Ďakujem Bohu za to, že mi otvára oči a pomáha mi ísť ďalej, aj keď už nevládzem. Rozmýšľam, čo mi Québec vzal alebo čím mi ublížil. Nenapadá ma toho veľa, ale predsa len sa niečo nájde. Moja výmena mi priniesla sklamanie z niekoľkých ľudí na Slovensku, ktorým som v minulosti na čelo nalepila nálepku KAMARÁT. No tento rok zliepam túto nálepku z niekoľkých čiel. Uvedomila som si, že si tú nálepku nezaslúžia. Zíde z očí, zíde z mysle. Zabudli? Stratili záujem? Nejdem sa tým zaoberať, kráčam ďalej :). Ďalej to je jazyková bariéra a schopnosť zapadnúť do kolektívu. Nechápte ma zle. Francúzština mi ide fajn a mám kopec kamarátov. Len občas je ťažké zapojiť sa do rozhovoru, keď všetci rozprávajú strašne rýchlo po francúzsky. A niekedy je ťažké zapadnúť medzi dievčatá, ktoré sú spolu na škole už piaty rok a všetky rozprávajú jazykom, ktorý je mne viac-menej cudzí. Taktiež si na mňa nevedia nájsť čas príliš často, pretože sa neustále učia a pracujú. Sú v maturitnom ročníku. A ešte jedna vec. Som na dievčenskej škole, a teda tu nepoznám takmer žiadnych chlapcov, čo je dosť zvláštne (byť stále s dievčatami), pretože väčšinu mojim kamarátov na Slovensku tvoria práve chalani. Takto stručne by som zhodnotila moje prvé štyri mesiace v Kanade :).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára