5/10

Neuveriteľné! 21.1. – päť mesiacov v Québecu. Viem, že veta: „ten čas ale letí“ je hrozne otrepaná, ale je to neskutočná pravda. Polovica mojej výmeny je za mnou. Už mám viac dní za sebou ako pred sebou. Cítim sa zvláštne. Nedokážem si ani len predstaviť, že sa mám vrátiť domov. 21. januára som si akosi v hlave premietla mojich prvých päť mesiacov. Spomínam si na prvé dni v Québecu, keď som nebola schopná po francúzsky prehodiť ani slovo a každý kto na mňa prehovoril dostal odpoveď: „Est-ce que vous parlez anglais?“ (Hovoríte anglicky?). Nerozumela som ani slovo, škola bola pre mňa hotová španielska dedina. Keď mal učiteľ výklad, francúzština v mojej hlave znela asi takto: „ Aihaiga ahigah oaiei oga aoaja íogua.“ S exchange študentkou Noorou z Fínska, ktorá je na rovnakej škole ako ja, sme sa neustále bavili len po anglicky. Po piatich mesiacov môžem povedať, že sa mi hovorí dvakrát ľahšie francúzsky ako anglicky. Keď na mňa niekto prehovorí anglicky, považujem to za urážku.  V škole rozumiem asi 70% výkladu a s nikým sa nerozprávam anglicky. Považujem to za zázrak. Pravdaže moja franina nie je dokonalá a nehovorím úplne plynule, ale predsa len som ten jazyk ovládla. Za 5 mesiacov. Ani si presne nepamätám, kedy som začala rozprávať francúzsky. Jednoducho to prišlo prirodzene. Ten jazyk milujem! Neskutočne veľmi. Najprv som chcela ísť na výmenu do anglickej časti Kanady, ale teraz som viac než šťastná, že som v Québecu. Francúzština sa mi jednoducho zapísala do srdca.

Stala som sa o čosi samostatnejšou. Hocikedy sa mám dostať na nejaké miesto, nasadnem na autobus, neviem, kde mám vystúpiť, neviem, kde som, ale nestresujem. Veď keď sa stratím, tak sa niekoho opýtam a cestu už nejako nájdem. Každopádne doma na Slovensku, keď som niečo nevedela, niečo sa mi nechcelo, vyzeralo to asi takto: „Mamka, ocko, pomôžte, urobte,...“ , no teraz si musím poradiť sama. Na výmene je asi najťažší spôsob vyrovnávania sa s problémami. Som človek, ktorý musí o všetkom s niekým hovoriť (s rodičmi, s Ikou, Bubkou, Mariankou, Tilkou – s ľuďmi, ktorým dôverujem). Tu si zatiaľ ešte ľuďmi nie som na 100% istá a teda sa bojím niekomu všetko zavesiť na nos. Každopádne som veľmi vďačná za Doroteu (z Chorvátska), ktorá je tu stále pre mňa, keď potrebujem pomoc. Keď som išla na výmenu, hovorila som si, že za tento rok spoznám, kto je môj kamarát a kto sa na kamaráta iba hrá (na Slovensku). Teraz viem, že som mala pravdu. Môžem ale povedať, že na Slovensku je menej ľudí, ktorí ma sklamali ako ľudí, ktorí ma príjemne prekvapili. Niektorí tvrdili, že mi budú pravidelne písať, no nedostala som od nich ani jednu krátku správu. Iní mi nič nesľubovali, no často si na mňa spomenuli.

Tento rok sa snažím vyrovnať s neúspechmi. Nie je to jednoduché, ale pracujem na tom. Na Slovensku som stále excelovala v škole, na klavíri, atď. Tu mám v škole nie práve najlepšie známky, čo sa klavíra týka, som šedý priemer. Často som uvažovala, že súdiac podľa blogov, fotiek a príspevkov na FB sa možno mnohí iní exchange študenti majú oveľa oveľa lepšie ako ja. Niežeby som sa tu nemala skvele, ale aj tak sa mi zdalo, že iní majú lepšiu výmenu, viac kamarátov, krajšie fotky a lepšie zážitky. Ale potom som si uvedomila jednu vec. NIKDY nevieme naozaj, čo sa v druhom človeku odohráva. Ľudia nezverejňujú na FB škaredé fotky, nepíšu na blog negatívne články, nespomínajú zlé zážitky. Väčšina ľudí nechce vyzerať zle v očiach iných. Občas ma „trápilo“, že niekto má na FB viac príspevkov od tamojších kamarátov a potom som sa zamyslela nad dnešnou facebookovou dobou. Ľudia si pridajú na Facebook 600 ľudí, no keď ich stretnú v škole alebo na ulici, tak sa viac než polovici nie sú schopní ani len pozdraviť. Ľudia ti napíšu na FB (na nástenku): „Je t'aime/ I love you/ Ľúbim ťa.“, no v škole sa ti ledva pozdravia. Až som sa takmer vyfackala za to, že ma trápilo, že niekto má viac príspevkoch na nástenke ako ja. Je to strašne hlúpe. Moja kamarátka zo školy, Cassandra, nechodí na FB veľmi často a nevypisuje na nástenky každý jeden deň. A predsa viem, že ma má rada, pretože mi to dáva značne najavo v škole. Myslím, že život zoči-voči je oveľa dôležitejší ako virtuálny svet. 

Táto výmena mi veľmi pomohla. Veľakrát som sa pristihla pri nejakej myšlienke a potom si vynadala, že ako môžem byť taká sprostá. Často ma trápia veci, ktoré ani nie sú problémy. A Québec mi otvára oči. Hocikedy sa idem len tak prejsť a rozmýšľam. Každý jeden deň sa naučím niečo nové. Každý jeden deň sa mi podarí vysporiadať s jedným problémom. Pravdaže sú chvíle, kedy problémom prepadnem, ale vždy si poviem: „Ja sa nikdy nevzdám!“. Január bol veľmi depresívny mesiac, ale neskutočne mi pomohol tento príbeh:

Profesor začal svoju prednášku a chytil do ruky pohár s trochou vody.
Zodvihol ho tak, aby ho
všetci študenti videli a spýtal sa ich:
"Čo myslíte, koľko váži tento pohár s vodou?"
"50 gramov!" ... "100 gramov!"...
"125 gramov!" odpovedali študenti.
"Ani ja to skutočne neviem, kým ho neodvážim", povedal profesor, "ale moja otázka je:
Čo sa stane, keď ho budem držať takto zodvihnutý pár minút?"
"Nič" - odpovedali študenti.

"V poriadku... a čo by sa stalo, keby som ho držal takto zodvihnutý hodinu?" - spýtal sa profesor.
"Rameno by vás začalo bolieť" - povedal  jeden zo študentov.
"Máte pravdu, a teraz čo by sa stalo, keby som ho držal takto celý deň?"
"Vaše rameno by zmeravelo, mohli by ste mať nejaké svalové kŕče a paralýzu a museli by ste ísť určite do nemocnice" - zašpekuloval iný študent a všetci študenti sa zasmiali.

"Veľmi dobre. Ale počas celého tohto - zmenila by sa hmotnosť pohára?"- spýtal sa profesor.
"Nie", odpovedali.
"Potom čo spôsobilo bolesť ramena a svalové kŕče?"
Študenti boli v rozpakoch...

"Čo by som teraz mal urobiť, aby som sa zbavil bolesti?" spýtal sa zas profesor.
"Položiť pohár!" povedal jeden zo študentov.

"Presne!" zareagoval profesor.
"Problémy v živote sú niečo podobné ako toto. Držte ich pár minút v hlave a zdajú sa OK.
Myslite na ne dlhý čas a začínajú bolieť. Držte ich ešte dlhšie a začnú vás paralyzovať. Nebudete schopní urobiť nič.

Je dôležité myslieť na výzvy alebo problémy vo vašom živote. Ale ešte dôležitejšie je "položiť ich" na konci každého
dňa skôr než pôjdete spať. Katolíci to nazývajú spytovanie svedomia a následne ľútosť. Prípadne dokonca môže nasledovať sv. spoveď.

Toto je spôsob, ako sa nebudete stresovať, budete sa budiť každý deň čerstvý a silný budete zvládať svoje veci. Akékoľvek výzvy, ktoré vám prídu do cesty.

Preto dnes večer, pamätajte:
POLOŽTE POHÁR!"

 (veľká vďaka Palimu)

A ja sa naozaj snažím každý jeden večer položiť pohár. Život je naozaj oveľa krajší bez problémov. Závisť je hrozná vec. Často si myslíme, že náš sused má lepší život, pretože má skvelé auto, obrovskú vilu s bazénom, dobrú prácu a dokonalú rodinu. Celý život sa tým zožierame a dali sme čokoľvek za to, aby sme sa so „susedom“ mohli vymeniť. Nakoniec zistíme, že sused má problémy v práci, neskutočné dlhy, čaká ho rozvod, atď. Preto mám na zvyšných päť mesiacov mojej výmeny len JEDEN cieľ (teda, určite je ich viac, ale tento je pre mňa najdôležitejší): tešiť sa zo života; tešiť sa z mojej výmeny, pretože je perfektná; tešiť sa z toho, že žijem v Québecu, najkrajšom meste sveta; tešiť sa z toho, že aj keď nemám na škole milión kamarátok, našla som si tam zopár ľudí, ktorým na mne skutočne záleží a na ktorých záleží mne; tešiť sa z toho, že na Slovensku existuje hromada ľudí, ktorí ma čakajú s otvorenou náručou. TEŠIŤ SA.

Je pravda, že tento cieľ nie je jednoduchý. Niekedy mi je smutno, pretože spolužiačky majú neustále plány, pracujú a hrozne veľa sa učia a na mňa nemajú veľmi veľa času. Občas mám pocit, že na mňa nikto nemá čas. Ale je to ich život. Aj ja som doma na Slovensku neustále zaneprázdnená. To je v podstate jediný problém, ktorý tu mám. Chcem byť vkuse obklopená kamarátmi, no nie vždy to je možné. Obzvlášť na súkromnej škole študenti pracujú hrozne veľa.  Ale ak na mňa spolužiaci náhodou nemajú čas, stále tu sú exchange študenti, s ktorými zažívam vždy kopec srandy.

Život na výmene nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Ale len päť mesiacov mi dalo viac ako 16 rokov doma. Cítim, že som sa veľmi zmenila. Zmenili sa moje názory, môj postoj a už nikdy sa nebudem k žiadnemu exchange študentovi správať nepriateľsky. Pretože teraz už viem, ako veľmi človek vzdialený od svojich najbližších v cudzej krajine potrebuje kamarátov a ľudí, ktorí sa o neho zaujímajú.

Ospravedlňujem sa za dĺžku môjho prejavu na počesť päťmesačného výročia v Québecu :D. Na záver teda len: ľúbim Québec, ľúbim svoju host rodinu, ľúbim svoju slovenskú rodinu a kamarátov, obzvlášť ľúbim ľudí menom: Dorotea Filippan, Sophen Ros, Cassandra Grondin a Frédéric Lacoste. Ľúbim svoj život a ďakujem Bohu za každý jeden prežitý deň.

 Québec = stopercentý úspech

ČIERNY MESIAC JANUÁR...

Január bol zatiaľ asi najhorší mesiac mojej exchange.  Mala som toho veľmi veľa v škole, nemala som absolútne žiadne pozitívne správy zo Slovenska a mala som aj nejaké tie problémy s kamarátkami v škole. Akosi to bol jeden mesiac, kedy som mala pocit, že na mňa každý kašle a nikto na mňa nemá čas. Nejdem to rozoberať, jednoducho také obdobia v živote existujú a obzvlášť intenzívne ich vnímate, keď ste na výmene. Ďaleko od rodiny a kamarátov. Ale všetko sa dá zvládnuť. Aj napriek tomu, že som mala v januári samé pochmúrne myšlienky, prežila som niekoľko pekných chvíľ.

=> V utorok, 11.1., som bola na ROTARY novoročnej party. Konala sa v L'Observatoire de la Capitale na 31. poschodí, skadiaľ som mala možnosť vidieť výhľad na celý Québec. V tento večer som sa rozprávala s rôznymi ľuďmi z môjho klubu a stretla som sa tam aj s mojimi prvými host rodičmi. Uvedomila som si, že som rozprávala 4 hodiny vkuse bez prestávky po francúzsky. Hovorila som sa aj s guvernérom celého dištriktu (už som ho raz stretla na Orientation meetingu), je to veľmi milý muž. Okolo 21.00 ma môj konselor odviezol domov.

 L'Observatoire de la Capitale

 Výhľad

=> V sobotu, 15.1., som sa zúčastnila narodeninovej party exchange študentky Mariel z Brazílie. Oslavovala 18tku. S Doroteou sme jej kúpili deň pred tým darček (prasiatko = pokladnička s motívom 18tky a tancujúceho plyšového čerta), okrem toho som si kúpila aj okuliare, čelenky a ešte zopár iných drobností. U Mariel sme takmer celý večer vytvárali „cupcakes“. Bolo to veľmi milé, aj keď môj umelecký talent sa rovná nule. Niekoľko dievčat ale vytvorilo veľa podarených „cupcakes“. Veľkú srandu sme si robili z Jany, ktorá vytvorila jednu super konštrukciu :D (viď fotka). Neskôr sme večerali, po večeri sme skonzumovali naše výtvory, hrali sme šípky a nakoniec sme pozerali jeden skvelý film - 500 days of Summer.  Všetko najlepšie, Mariel!

 Začiatok

 Môj výtvor č.1 :D

 Môj výtvor č.2 :D (ostatné radšej nezverejňujem)

 Andreine prasiatko

 Cupcakes

 Theresa s Janinou super konštrukciou :D

 Hrdá umelkyňa :D

 Oslávenkyňa Mariel s host sestrou Noémie

 

 Film 500 days of Summer

=> V sobotu, 22.1., sme (Sopheng, Draft, Dorotea, Jana, Theresa, Noora a ja) išli do jednej reštaurácie, kde nájdete najlepšie Poutine na svete. Jana mi poslala informácie o autobuse, ktorým som sa do tej reštaurácie mala dostať. Pravdaže tie informácie neboli tak celkom presné a autobus som zmeškala. Musela som čakať asi polhodinu na ďalší. Absolútne som nevedela, kam idem, kde mám vystúpiť a ako sa mám od busky dostať do reštiky. Ale podľa Janiných inštrukcií som sa tam nakoniec dostala. Moje Poutine už boli dosť studené, keďže som meškala asi hodinu. Nevadí. Po večeri som šla s Doroteou ku Sophengovi. Hrali sme Skip-Bo a rozprávali sa. Mám veľmi rada Sophengovu (Doroteinu prvú) host mamu. Okolo 22.00 som nasadla na bus a okolo 23.00 som dorazila domov.

* Poutine som akosi neodfotila :D. Dúfam, že mi to odpustíte.

=> V nedeľu dorazila obrovská zima, v pondelok ráno som išla do školy v teplote -28°C a pocitová teplota bola -44°C. Keď som dorazila do školy, mala som zmrznuté mihalnice aj sopeľ (s prepáčením) v nose!

=> Posledný januárový týždeň bol maximálne náročný. Pondelok: test - anglina, utorok: voľno, ale mala som veľkú prezentáciu ROTARY (čítaj o nej nižšie), streda: test - franina, štvrtok: prezentácia - anglina, piatok: prezentácia - umenie. 

=> V utorok, 25.1., som mala veľkú prezentáciu o Slovensku po francúzsky pred vyše 70 ľuďmi. Mala som hroznú trému, ktorú vystupňoval fakt, že sa na ROTARY stretnutí objavila aj moja prvá host mama s Theresou a Janou. Nemám rada, keď musím niečo prezentovať pred ľuďmi, ktorých poznám, haha. Nebola som schopná nič zjesť, stres mi zvieral žalúdok. Akonáhle som sa ale postavila k mikrofónu, tréma zo mňa opadla a podala som fakt dobrý výkon. Bola som so sebou veľmi spokojná. Ani francúzština mi nerobila problém, čoho som sa bála najviac. Miestami som bola dokonca aj vtipná. Dostala som standing ovation. Na záver som darovala prezidentovi môjho klubu vlajku rožňavského klubu a ja som dostala vlajku klubu Québec. Keď sa skončilo stretnutie, všetci mi gratulovali, chválili ma a povedali, že som im dala chuť navštíviť Slovensko. Dobre, skončila som s chválením sa, haha. 

 Château Frontenac - miesto, kde som mala prezentáciu!

=> V piatok, 28.1., mi volal prvý host otec, či nechcem ísť na hokejový zápas. Čo je to za ozázku? Pravdaže idem! Zavolala som kamarátke zo školy Liliane, či sa nepridá. Najprv sme sa navečerali v Subway a potom sme sa busom odviezli do domu mojej prvej host rodiny. S mojím prvým host otcom a dedkom sme sa vybrali na zápas. Hrali Remparts (Québec) proti Titan d'Acadie-Bathurst. Na zozname hráčov bol napísaný aj jeden Slovák, ale na zápase nebol prítomný :(. Nepamätám sa na konečný výsledok, ale viem, že sme vyhrali. Jeden Čech, ktorý hrá za Québec exceloval. Dal dva góly a jednu asistenciu. Úžasný zápas. Ako každý jeden hokejový zápas.

 S Liliane

 Keď čistí ľad černoch, má čiernu mašinu. Keď čistí beloch, má bielu mašinu.

 So starkým :)

=> V sobotu, 29.1., som bola na karnevale, ktorý sa začal už v piatok. Je to druhý najslávnejší karneval sveta, hneď po Rio de Janeiro a najslávnejší zimný karneval sveta. Nájdete tam rôzne atrakcie (pripojím veľa veľa fotiek!), sochy z ľadu, ľadový zámok pre Bonhomme Carnaval (maskot karnevalu, ktorého každý pozná, každý miluje a bez neho si karneval nikto nevie predstaviť), atď. Tento karneval trvá asi dva týždne. Ak si na začiatku kúpite malého panáčika v tvare Bonhomme Carnaval za 12 dolárov, môžete navštíviť ktorúkoľvek atrakciu bez platenia. Cez víkendy sa v meste konajú rôzne akcie. V túto sobotu prebiehali preteky psích záprahov. 

 Psie záprahy

 Kalčeto!

 Auto-ľad-preteky :D

 Ľadová šmýkačka 

 Socha z ľadu

 Ľadový zámok pre Bonhomme Carnaval

 Keď vám je zima, môžete sa ohriať :)

 Bar z ľadu

 Bonhomme Carnaval tancuje s publikom

 Kaja, Bonhomme Carnaval, host mamka

 Vonka mínus 20 °C. Nechcelo by sa mi stade vyliezť...

 V tento deň sme sa v podstate len prechádzali a pozerali atrakcie. Asi 3 hodiny. Pozreli sme si interiér zámku pre Bonhomme Carnaval, sochy z ľadu,... karneval bol v podstate ešte len v začiatkoch.

=> V nedeľu, 30.1., sme boli (Theresa, Noora, Draft) nakupovať s Demi – novou exchange študentkou z Austrálie. Býva v Sydney, kde je teraz asi 30 °C a do Québecu dorazila minulú nedeľu, kedy tu bolo -30 °C. Chúďa dievča. Po francúzsky nevie (ako všetci na začiatku), preto sme sa s ňou bavili anglicky. Ani si neviete predstaviť, aké je pre mňa zrazu ťažké komunikovať anglicky! Stále začnem vetu po anglicky a pokračujem francúzsky. Francúzština mi už úplne ovládla hlavu. Každopádne, Demi sme zobrali na obed do Ashtonu a dali sme si poutine. Toto tradičné jedlo Québecu jej ale vôbec nechutí. Niekoľko hodín sme sa len potulovali po nákupnom centre a k večeru som šla s Theresou a Noorou do kina na film 127 hours. T-o-t-o b-o-l-o n-i-e-č-o b-r-u-t-á-l-n-e! Neskutočne perfektne spracovaný film a nehorázne silný príbeh. Niektoré časti som nebola schopná pozerať, tak som si len skrývala hlavu do svetra. Vau! Ak sa to chystáte pozerať, určite sa psychicky pripravte. Najhoršie na tom je, že to je skutočný príbeh! Pripájam trailer: http://www.youtube.com/watch?v=OlhLOWTnVoQ

 Poutine

  Theresa a Draft

Film 127 hours

A je tu koniec januára. Bude február lepší? (čo sa mojich myšlienkových pochodov týka)

MONTRÉAL, 7.1.2011

Ráno okolo 7.00 sme s host mamou nasadli do auta a išli sme vyzdvihnúť Doroteu. Cesta do Montréalu trvala asi 2 hodiny a 30 minút. Dorotea celú cestu spala, ale ja som sledovala krajinu. Je to druhýkrát, čo som opustila mesto Québec. Dozvedela som sa, že Montréal je mesto na ostrove, a že je väčší  ako hlavné mesto Kanady, Ottawa. Zaparkovali sme auto a vydali sa ne celodennú prechádzku po meste. Na architektúre Montréalu je veľmi zaujímavé to, že veľmi veľa historických budov, kostolov sa nachádza hneď vedľa moderných budov, mrakodrapov. 

Prechádzali sme sa mestom a fotili sa pri rôznych zaujímavých sochách. 

Prechádzali sme popri štadióne, kde sa hrá hokej, zastavili sme sa na stanici metra, navštívili sme niekoľko kostolov, prechádzali sme sa v starej časti mesta, prešli sme čínsku štvrť. Videli sme súčasné umenie (výstava v meste), naobedovali sme sa v jednej reštaurácií a poobede sme sa zastavili v Starbucks na jednu horúcu čokoládu. Kúpila som si odznak QUÉBEC na moje ROTARY sako a tričko s nápisom Montréal. V Montréali sú naozaj veľmi pekné poštové schránky :D. Boli sme v turistickom informačnom centre a Dorotea si zobrala do tašky úplne VŠETKY prospekty o meste, ktoré boli zadarmo :D. Keď sme prechádzali Čínskou štvrťou, mala som igelitku, v ktorej bolo moje nové tričko a fľaša Sprite-u. Išla som sa napiť, pozriem sa lepšie a celý Sprite som mala vyliaty v taške :D. Vyliala som ho z tašky a všetci okoloidúci na mňa pozerali, že prečo vylievam vodu z tašky. Moja slovná zásoba utrpela veľkú ujmu súdiac podľa tejto poslednej vety, haha.

 Hokejový štadión

 Študuje sa mapa

 Poštové schránky

 Aj v Montréali robím reklamu Slovensku

 V Čínskej štvrti

 Výstava moderného umenia

 V Montréali sme aj nakupovali. Boli sme v obchode ESPRIT, kde nás privítal predavač v obtiahnutých nohaviciach, tričku a s namaľovanými očami slovami: „Ahojtéé, vitajte v našom krásnom obchode. Poobzerajte sa, máme veľké zľavy. Nakupujte a zabávajte sa, vohohouu!“. Nakupovali sme a prihovoril sa mi znova. Ja som mu odpovedala po francúzsky, pravdaže s troškou akcentu, takže sa ma hneď spýtal, že skade pochádzam. Ja že zo Slovenska (kládol mi otázky po anglicky, no ja som odpovedala po francúzsky) a on na to: „Slovensko, Slovensko, čo viem o Slovensku?!“ Tak som mu pomohla: „Halák?“ A on: „Here we go!“ :D Keď sme opúšťali obchod, zakričal za mnou: „Goodbye, miss Slovakia!“. Na záver nášho výletu som si ešte kúpila slúchadlá do MP4 a potom sme vyšli autom na jeden kopec, z ktorého bol nádherný výhľad na celý vysvietený Montréal. 

V Montréali je všade počuť angličtinu. Idete po ulici a neviete, či ste v Québecu alebo v anglofónnej Kanade. Nepáči sa mi to! No zase na druhej strane, pre turistov je jednoduchšie dohovoriť sa. Montréal je veľmi pekné mesto, ale ak by som si mala vybrať medzi Montréalom a Québecom, vyberiem si jednoznačne Québec. V tento deň sme prešli neskutočne dlhú trasu a po návrate domov sme boli rady, keď sme sa mohli zvaliť do postele. Som veľmi vďačná mojej host mamke, ktorá nás do tohto mesta zobrala a pripravila pre nás jeden skvelý výlet. Je absolútne skvelá ;).