5/10

Neuveriteľné! 21.1. – päť mesiacov v Québecu. Viem, že veta: „ten čas ale letí“ je hrozne otrepaná, ale je to neskutočná pravda. Polovica mojej výmeny je za mnou. Už mám viac dní za sebou ako pred sebou. Cítim sa zvláštne. Nedokážem si ani len predstaviť, že sa mám vrátiť domov. 21. januára som si akosi v hlave premietla mojich prvých päť mesiacov. Spomínam si na prvé dni v Québecu, keď som nebola schopná po francúzsky prehodiť ani slovo a každý kto na mňa prehovoril dostal odpoveď: „Est-ce que vous parlez anglais?“ (Hovoríte anglicky?). Nerozumela som ani slovo, škola bola pre mňa hotová španielska dedina. Keď mal učiteľ výklad, francúzština v mojej hlave znela asi takto: „ Aihaiga ahigah oaiei oga aoaja íogua.“ S exchange študentkou Noorou z Fínska, ktorá je na rovnakej škole ako ja, sme sa neustále bavili len po anglicky. Po piatich mesiacov môžem povedať, že sa mi hovorí dvakrát ľahšie francúzsky ako anglicky. Keď na mňa niekto prehovorí anglicky, považujem to za urážku.  V škole rozumiem asi 70% výkladu a s nikým sa nerozprávam anglicky. Považujem to za zázrak. Pravdaže moja franina nie je dokonalá a nehovorím úplne plynule, ale predsa len som ten jazyk ovládla. Za 5 mesiacov. Ani si presne nepamätám, kedy som začala rozprávať francúzsky. Jednoducho to prišlo prirodzene. Ten jazyk milujem! Neskutočne veľmi. Najprv som chcela ísť na výmenu do anglickej časti Kanady, ale teraz som viac než šťastná, že som v Québecu. Francúzština sa mi jednoducho zapísala do srdca.

Stala som sa o čosi samostatnejšou. Hocikedy sa mám dostať na nejaké miesto, nasadnem na autobus, neviem, kde mám vystúpiť, neviem, kde som, ale nestresujem. Veď keď sa stratím, tak sa niekoho opýtam a cestu už nejako nájdem. Každopádne doma na Slovensku, keď som niečo nevedela, niečo sa mi nechcelo, vyzeralo to asi takto: „Mamka, ocko, pomôžte, urobte,...“ , no teraz si musím poradiť sama. Na výmene je asi najťažší spôsob vyrovnávania sa s problémami. Som človek, ktorý musí o všetkom s niekým hovoriť (s rodičmi, s Ikou, Bubkou, Mariankou, Tilkou – s ľuďmi, ktorým dôverujem). Tu si zatiaľ ešte ľuďmi nie som na 100% istá a teda sa bojím niekomu všetko zavesiť na nos. Každopádne som veľmi vďačná za Doroteu (z Chorvátska), ktorá je tu stále pre mňa, keď potrebujem pomoc. Keď som išla na výmenu, hovorila som si, že za tento rok spoznám, kto je môj kamarát a kto sa na kamaráta iba hrá (na Slovensku). Teraz viem, že som mala pravdu. Môžem ale povedať, že na Slovensku je menej ľudí, ktorí ma sklamali ako ľudí, ktorí ma príjemne prekvapili. Niektorí tvrdili, že mi budú pravidelne písať, no nedostala som od nich ani jednu krátku správu. Iní mi nič nesľubovali, no často si na mňa spomenuli.

Tento rok sa snažím vyrovnať s neúspechmi. Nie je to jednoduché, ale pracujem na tom. Na Slovensku som stále excelovala v škole, na klavíri, atď. Tu mám v škole nie práve najlepšie známky, čo sa klavíra týka, som šedý priemer. Často som uvažovala, že súdiac podľa blogov, fotiek a príspevkov na FB sa možno mnohí iní exchange študenti majú oveľa oveľa lepšie ako ja. Niežeby som sa tu nemala skvele, ale aj tak sa mi zdalo, že iní majú lepšiu výmenu, viac kamarátov, krajšie fotky a lepšie zážitky. Ale potom som si uvedomila jednu vec. NIKDY nevieme naozaj, čo sa v druhom človeku odohráva. Ľudia nezverejňujú na FB škaredé fotky, nepíšu na blog negatívne články, nespomínajú zlé zážitky. Väčšina ľudí nechce vyzerať zle v očiach iných. Občas ma „trápilo“, že niekto má na FB viac príspevkov od tamojších kamarátov a potom som sa zamyslela nad dnešnou facebookovou dobou. Ľudia si pridajú na Facebook 600 ľudí, no keď ich stretnú v škole alebo na ulici, tak sa viac než polovici nie sú schopní ani len pozdraviť. Ľudia ti napíšu na FB (na nástenku): „Je t'aime/ I love you/ Ľúbim ťa.“, no v škole sa ti ledva pozdravia. Až som sa takmer vyfackala za to, že ma trápilo, že niekto má viac príspevkoch na nástenke ako ja. Je to strašne hlúpe. Moja kamarátka zo školy, Cassandra, nechodí na FB veľmi často a nevypisuje na nástenky každý jeden deň. A predsa viem, že ma má rada, pretože mi to dáva značne najavo v škole. Myslím, že život zoči-voči je oveľa dôležitejší ako virtuálny svet. 

Táto výmena mi veľmi pomohla. Veľakrát som sa pristihla pri nejakej myšlienke a potom si vynadala, že ako môžem byť taká sprostá. Často ma trápia veci, ktoré ani nie sú problémy. A Québec mi otvára oči. Hocikedy sa idem len tak prejsť a rozmýšľam. Každý jeden deň sa naučím niečo nové. Každý jeden deň sa mi podarí vysporiadať s jedným problémom. Pravdaže sú chvíle, kedy problémom prepadnem, ale vždy si poviem: „Ja sa nikdy nevzdám!“. Január bol veľmi depresívny mesiac, ale neskutočne mi pomohol tento príbeh:

Profesor začal svoju prednášku a chytil do ruky pohár s trochou vody.
Zodvihol ho tak, aby ho
všetci študenti videli a spýtal sa ich:
"Čo myslíte, koľko váži tento pohár s vodou?"
"50 gramov!" ... "100 gramov!"...
"125 gramov!" odpovedali študenti.
"Ani ja to skutočne neviem, kým ho neodvážim", povedal profesor, "ale moja otázka je:
Čo sa stane, keď ho budem držať takto zodvihnutý pár minút?"
"Nič" - odpovedali študenti.

"V poriadku... a čo by sa stalo, keby som ho držal takto zodvihnutý hodinu?" - spýtal sa profesor.
"Rameno by vás začalo bolieť" - povedal  jeden zo študentov.
"Máte pravdu, a teraz čo by sa stalo, keby som ho držal takto celý deň?"
"Vaše rameno by zmeravelo, mohli by ste mať nejaké svalové kŕče a paralýzu a museli by ste ísť určite do nemocnice" - zašpekuloval iný študent a všetci študenti sa zasmiali.

"Veľmi dobre. Ale počas celého tohto - zmenila by sa hmotnosť pohára?"- spýtal sa profesor.
"Nie", odpovedali.
"Potom čo spôsobilo bolesť ramena a svalové kŕče?"
Študenti boli v rozpakoch...

"Čo by som teraz mal urobiť, aby som sa zbavil bolesti?" spýtal sa zas profesor.
"Položiť pohár!" povedal jeden zo študentov.

"Presne!" zareagoval profesor.
"Problémy v živote sú niečo podobné ako toto. Držte ich pár minút v hlave a zdajú sa OK.
Myslite na ne dlhý čas a začínajú bolieť. Držte ich ešte dlhšie a začnú vás paralyzovať. Nebudete schopní urobiť nič.

Je dôležité myslieť na výzvy alebo problémy vo vašom živote. Ale ešte dôležitejšie je "položiť ich" na konci každého
dňa skôr než pôjdete spať. Katolíci to nazývajú spytovanie svedomia a následne ľútosť. Prípadne dokonca môže nasledovať sv. spoveď.

Toto je spôsob, ako sa nebudete stresovať, budete sa budiť každý deň čerstvý a silný budete zvládať svoje veci. Akékoľvek výzvy, ktoré vám prídu do cesty.

Preto dnes večer, pamätajte:
POLOŽTE POHÁR!"

 (veľká vďaka Palimu)

A ja sa naozaj snažím každý jeden večer položiť pohár. Život je naozaj oveľa krajší bez problémov. Závisť je hrozná vec. Často si myslíme, že náš sused má lepší život, pretože má skvelé auto, obrovskú vilu s bazénom, dobrú prácu a dokonalú rodinu. Celý život sa tým zožierame a dali sme čokoľvek za to, aby sme sa so „susedom“ mohli vymeniť. Nakoniec zistíme, že sused má problémy v práci, neskutočné dlhy, čaká ho rozvod, atď. Preto mám na zvyšných päť mesiacov mojej výmeny len JEDEN cieľ (teda, určite je ich viac, ale tento je pre mňa najdôležitejší): tešiť sa zo života; tešiť sa z mojej výmeny, pretože je perfektná; tešiť sa z toho, že žijem v Québecu, najkrajšom meste sveta; tešiť sa z toho, že aj keď nemám na škole milión kamarátok, našla som si tam zopár ľudí, ktorým na mne skutočne záleží a na ktorých záleží mne; tešiť sa z toho, že na Slovensku existuje hromada ľudí, ktorí ma čakajú s otvorenou náručou. TEŠIŤ SA.

Je pravda, že tento cieľ nie je jednoduchý. Niekedy mi je smutno, pretože spolužiačky majú neustále plány, pracujú a hrozne veľa sa učia a na mňa nemajú veľmi veľa času. Občas mám pocit, že na mňa nikto nemá čas. Ale je to ich život. Aj ja som doma na Slovensku neustále zaneprázdnená. To je v podstate jediný problém, ktorý tu mám. Chcem byť vkuse obklopená kamarátmi, no nie vždy to je možné. Obzvlášť na súkromnej škole študenti pracujú hrozne veľa.  Ale ak na mňa spolužiaci náhodou nemajú čas, stále tu sú exchange študenti, s ktorými zažívam vždy kopec srandy.

Život na výmene nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Ale len päť mesiacov mi dalo viac ako 16 rokov doma. Cítim, že som sa veľmi zmenila. Zmenili sa moje názory, môj postoj a už nikdy sa nebudem k žiadnemu exchange študentovi správať nepriateľsky. Pretože teraz už viem, ako veľmi človek vzdialený od svojich najbližších v cudzej krajine potrebuje kamarátov a ľudí, ktorí sa o neho zaujímajú.

Ospravedlňujem sa za dĺžku môjho prejavu na počesť päťmesačného výročia v Québecu :D. Na záver teda len: ľúbim Québec, ľúbim svoju host rodinu, ľúbim svoju slovenskú rodinu a kamarátov, obzvlášť ľúbim ľudí menom: Dorotea Filippan, Sophen Ros, Cassandra Grondin a Frédéric Lacoste. Ľúbim svoj život a ďakujem Bohu za každý jeden prežitý deň.

 Québec = stopercentý úspech